Kapitola 2. - Prvá kamarátka

1. května 2015 v 18:00 |  Kapitola 2.
Prvá kamarátka



Marcus sa neskôr snažil svoj telefón ešte niekoľkokrát zapnúť, no márne. Všimol si, že chlapec sediaci pred ním, nejaký blondiak, sa snaží tiež oživiť svoj telefón. Normálne by si ho Marcus nevšímal, no chlapec začal trieskať telefónom o sedadlo, čo vzbudilo pozornosť celého autobusu. Všetky pohľady padli na chlapca, no ten si nikoho nevšímal. Vtom sa zdvihlo z jedného sedadla dievča, ktorému sa nepáčil rachot, ktorý chlapec spôsoboval. Akoby behom sekundy už stálo pri ňom.
"Prepáč, môžem?" ukázalo dievča na skoro rozbitý telefón a než by čakalo na odpoveď, schmatlo ho a vyhodilo cez otvorené okienko.


Tak rýchlo, ako sa dievča objavilo, tak rýchlo aj zmizlo. Ak si myslíte, že týmto sa všetko skončilo, tak ste na omyle. Chlapec, ktorý bol zrejme práve v šoku, sa uprene díval na miesto, kde pred chvíľou stálo to drzé dievčisko. Vstal a rýchlou chôdzou pribehol k sedadlu dievčiny.
"Kto si myslíš, že si?" zvolal chlapec a už nikoho v autobuse nezaujímalo nič iné, než títo dvaja.
"Annamarie van Halsing." milo odvetilo dievča a s posmešným úsmevom hľadela na chlapca.
Už-už šiel na ňu mladík vyskočiť, vtom sa však zastavil.
"Máš šťastie, že si dievča, ty.. krava." vyprskol a opäť si šiel sadnúť na svoje miesto, kde si ešte chvíľku pre seba podráždene niečo brblal.
Annamarie sa víťazoslávne usmiala a pohľadom spočinula na chrbte sedadla pred ňou, ponorená do vlastných myšlienok.
Ten rozčúlený chlapec sa volal Fred Wishole. Bol to vysoký mladík, ktorý doteraz študoval na obyčajnej strednej škole, kde bol veľmi obľúbený. Športovec, svalnatý, veľké plné pery, blond vlasy, hrubý hlas - kto iný by mohol byť hviezdou strednej školy, ak nie on? Avšak tak, ako každý, aj on mal svoje chyby. Fred bol neskutočne pyšný chlapec. Nečudo, veď bol skutočne talentovaný. Jeho najväčším problémom však bol zdravý rozum, ktorý mu skutočne veľmi chýbal.
Po tomto krátkom incidente zavládlo v autobuse hrobové ticho. Marcusovi to vyhovovalo.

-----

Autobus dorazil na miesto presne o polnoci. To však nikto z cestujúcich nevedel. Marcus sa tešil ako malé dieťa. Vedel, že sa začína ďalšie etapa jeho života.
Dvere autobusu sa otvorili a postupne z neho začali vystupovať noví žiaci univerzity. Marcus vystúpil ako posledný a prvýkrát sa mu naskytol pohľad na všetkých študentov pokope. Nevedel si ich ešte nikam zaradiť, lebo všetkých osvetľovalo len svetlo z autobusu. Okrem pohľadu na spolužiakov si všimol aj miesto, kde sa nachádza. Cítil sa ako na opustenej časti nejakého neznámeho mesta, kam už nik nechodí. Všade navôkol bola tma, svetlo svietilo len z autobusu. Marcus nevedel, čo sa bude diať. Dúfal, že nebude potrebovať baterku, žiadnu si totiž so sebou nezobral.
Keď si všetci našli svoje kufre, autobus zatrúbil a odišiel. Študenti mu najprv kývali, no keď celkom zmizol, začali si postupne uvedomovať, že sa s autobusom vytrácalo aj jediné svetlo, vďaka ktorému videli. Mávanie rúk sa zmenilo na vreskot niektorých dievčat. Fred sa rozhodol, že nepokoj vezme do svojich rúk.
"Hej! Pokoj! Hlavne nepodliehajte panike!" zvolal do tmy a skutočne zavládlo ticho. Fred sa usmial, čo si však nikto v tej tme nevšimol a chcel využiť svoju chvíľku pozornosti. Než však stihol niečo povedať, opäť sa ozval ženský krik.
"Preboha! Aha, tam! Niečo sa sem blíži!" zvolalo jedno z dievčat a pri pokuse o únik spadlo na zem a zhodilo pri tom so sebou niekoľko študentov.
Zavládol neskutočný hurhaj a rev. Nielen dievčatá, ale i chlapci začali kričať. Marcus nekričal, no srdce mu tĺklo ostošesť. Držal sa svojho kufra a snažil sa zachytiť svetlo, ktoré sa k skupinke približovalo. Po chvíľke svetlo zbadal a od palcov až po korienky vlasov na hlave ho prešla smrť. Opustil svoj kufor a pomalým krokom, lebo nič nevidel, cúval čo najďalej od svetla.
Hluk narastal a nikto nevedel, čo sa bude diať. Dvadsať detí práve kričalo od hrôzy. Jedno z nich však kričalo o niečo hlasnejšie a bálo sa o niečo viac ako ostatné. Bola to Tamy Happy, ktorá sa v tme nachádza častejšie ako ostatní, konkrétne stále - je totiž slepá. Práve sa ocitla v situácii, kedy okrem toho, že nič nevidí, všetci okolo nej kričia hrôzou a utekajú pred niečím, čo sa blíži. Tamy najprv kričala, no došlo jej, že to nemá žiadny význam. Preto si sadla na zem, schúlila sa do klbka a dúfala, že to "niečo", pred čím tu všetci utekajú, bude čoskoro preč a že si ju to nevšimne.
Tamy Happy vyrastala v bohatej rodine. Narodila sa slepá a preto o krásach sveta nemá ani len najmenšiu skutočnú predstavu. Má talent na spievanie, chcela by sa tým v budúcnosti živiť. Je celkom svojská, vlasy má hnedé, kučeravé, kde-tu dred. Oči krásne a veľké, postavu má však vychudnutú. Celý život má problémy so svojím telom. Rodičom prišlo vhodné prijať pozvánku na školu, vraj tu bude mať šancu objaviť samú seba.
Po niekoľkých minútach, ktoré Tamy strávila v klbku, sa k nej priblížil nepoznaný objekt. Pomaly k nej prikročil a jemne jej pohladkal hlavu. Tamy sa zľakla. Nevedela, ako má zareagovať, zrazu sa však necítila taká prestrašená. Stál nad ňou starček, v ruke držal petrolejovú lampičku.
Zo starčeka k nej doliehalo príjemné teplo. Než stihla niečo povedať, starček ju predbehol. Odvrátil od nej zrak a zvolal hlasom silnejším, než dav škriekajúcich študentov.
"Volám sa Bort, som domovník univerzity Prexeon. Budete takí láskaví a prestanete tu bliakať? " jeho hlas znel prísne a zároveň milo. Zdalo sa, že ho je počuť na míle ďaleko.
Hurhaj utíchol. Nik sa ani nepohol.
"Noták, nezdržujte! Starčekovi je zima.. Zoberte si saky-paky a šup za mnou." dodal a bez čakania na odpoveď sa otočil na päte a vydal sa cestou, ktorou prišiel. Študenti schmatli svoje veci, ktoré sotva dokázali nájsť a utekali rovno za svetlom.
Marcus sa hnal za svetlom hádam najrýchlejšie zo všetkých, no zrazu sa potkol o niečo veľké. Zľakol sa a rýchlo sa postavil na nohy.
"Au!" ozvalo sa z miesta, kde sa Marcus potkol. Bola to Tamy, ktorá nevedela, čo sa deje.
"Prepáč, nevidel som ťa." ospravedlnil sa Marcus a pomohol jej vstať.
"Neznášam svoj život." zamrmlala si pre seba Tamy a rukami nahmatala svoje veci, ktoré stáli tam, kde ich nechala.
"Potrebuješ pomoc?" spýtal sa Marcus, dúfal však, že povie, že všetko zvládne sama.
"Som slepá, pomôž mi, prosím." povedala Tamy mierne podráždene. Túto frázu poznala veľmi dobre. Liezla jej na nervy.
Marcusovi táto odpoveď stačila. Pomohol Tamy so všetkými vecami a spoločne sa vydali za svetlom. Rozprávali sa spolu celú cestu. Marcus bol rád, že si našiel prvú kamarátku.



 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 prexeon prexeon | Web | 3. května 2015 v 12:23 | Reagovat

Napíšte komentár, zaujíma ma, či sa vám to páči. Prijímam kritiku, je to môj prvý pokus. :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama